가사
Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? — dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom[4] bola povíjala. To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece. Košieľky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín[5] a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje! — Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!
[Chorus]
Hory, šíre hory — to ich rodné dvory, hole, sivé hole — to ich voľné pole — a na tom Kriváni zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!…
A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán.
Keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa träsie!
Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:
„Stoj! tisíc hrmených!“ — vyskočia desiati — „Stoj! — daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
„Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!“
— Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu od buka do buka.
Nad horou na skale perečko sa belie: kloňte sa chalupy,
traste sa kaštiele!
Bo kohos’ Jánošík na paloš načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára.
A komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne — z dvanásť pušiek blyskne.
Druhý raz zapískne — tisíc chlapcov zvýskne.
Tretí raz zapískne — šabličky zazvonia zhora od Považia,
zhora od Pohronia — a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
„My sme u nás doma — my sme tuná páni!“
