Mor Ho 2024

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, a junák ti cárovi pozrel okom v oko; a z oka ti mu božia zablysla sa strela, ruka sa napružila a na zbroj udrela; a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; a jeden strašný ohlas ústa im vydali: „Mor ho!" kríkla družina slovänská odrazu a meč zasvietil v pästi každému víťazu: „Mor ho!" kríkla a razom na cára sa metá: To ti na rímsku pýchu slovänská odveta. No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. - Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša: a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. - Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; a mečom za ním Slovän cestu si preráža a junák za junákom padá cárska stráža. Zasurmili surmity, volajú do zbroje: povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; a voj za vojom divým útokom ta letí, kde boj na cára bijú tie slovänské deti. Husté prachu kúdoly po poli valia sa, zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. - A tá naša rodinka, tá slovänská čata, už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. od vrahov obstatá. Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. Zúri boj a našina stala si dokola: to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá: lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, to že mi padni, ako víťazom pristojí. A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, čo strežú slovenského národa čierťaže. Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. ...čo strežú slovenského národa čierťaže. Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.